Tri hodiny ráno. Zvoní budík. Tmu vyruší 5OOW halogénka, prekvapená kobyla dostáva ranné krmivo. Netuší, čo ju čaká v najbližšie dni… Pred piatou sa naša päťčlenná výprava chystá na odchod. Káva nám rozlepila rozospaté oči, neistota pošteklila žalúdok. Sedlám Rišku, moju trojročnú kobylku. Za sedlom je pripevnený vak plný proviantu. Vychádza slniečko. Turistická mapa, zarosené, starostlivo naboxované kanady, natešený pes – náš hlásič prípadných medveďov…
Kto sme? Ja – Milana Hortobágyiová, kamarátka Zuzana Šántová, jej otec Tibor Zangl. Cieľ: Sihla, fešák Jerguš. Mladá, len tretíkrát sedlaná huculka sa bojí veľkých áut, vybrali sme teda cestu horským hrebeňom, ktorý nikto z nás nepozná. Trasa: Lehota nad Rimavicou, Bištiakovica, Železná brána časť Javorina, Tri chotáre, Kysuca, Dolina, Sihla.
Po pár minútach s optimizmom hľadíme do doliny, kde leží moja drobná dedinka. Vchádzame do lesa, ktorý nám bude robiť spoločnosť takmer trinásť zo šestnástich hodín. Cestička je vľúdna, zvážnica, sem – tam výmoľ, občas strmšie stúpanie. Napredujeme. Značka je zreteľná, nič nekazí úsmev na našich tvárach. Ale všetko pekné raz končí… Prvý bán, malinčie, popadané stromy. Spolu s ranným oparom zmizla aj turistická značka, na ktorú sme sa my traja Bystričania tak spoliehali… Ale sme stále vo výhode, pes Maco a Riška sa v bujnej vegetácii strácajú, kým nám – ľuďom nezvyčajnej výšky, vykúka aspoň kúsok hlavy. Neohrozene sa predierame húštinou, v ktorej napokon pravdepodobne na večné časy skončil aj môj nový spacák. Zoznámili sme sa s kalamitou, ktorú najlepšie zvládol pes. Kobylke plazenie nešlo. Dodnes si neviem vysvetliť, ako je možné, že spadnuté stromy ležali presne vo výške 90 – 170 cm. Počas ich obchádzania sme strávili niekoľko nezabudnuteľných hodín. A máme nové skúsenosti. Ako odmena za utrpenie prišla rozprávková časť trasy – k sedlu Chorepa. Žltnúca tráva, prašná dlhá poľná cestička, zablúdené staré ovocné stromy… Pár chalúp, žľab s vodou, kde sme sa za nemého úžasu našich zvierat osviežili. Obedovali sme v brezovom hájiku. A slniečko zosilnelo, rovnako ako stúpanie. Na našu veľkú radosť Riška na lesnej cestičke zvíťazila nad osamelým motorkárom. Z Lazu sme spozorovali dve búrky, zúriace po oboch stranách. Naďalej som sa usilovala nestrácať humor, i keď ma boleli otlačené nohy. Polovicu cesty sme mali za sebou, keď sa obe búrky stretli nad našimi hlavami, ak dobre rátam, tak tri, či štyrikrát za dve hodiny. Počas prvej sme sa starostlivo ukrývali, druhú sme čiastočne ignorovali, na zvyšné sme si jednoducho zvykli. Času na usušenie bolo viac než dosť. Pri ďalšom blúdení sme stretli partiu lesných robotníkov, zvažovali sme, či im dôverovať. Nevyzerali na recesistov a ich rady nám skutočne pomohli. Ako na nočnú moru spomínam na sedlo Pereš. Cestu k nemu zdobilo kvantum obrovských, mokrým machom obrastených skál a prudké klesanie, spestrené popadanými stromami. Pár mohutných ovčiarskych psov bránilo svoje územie, náš statočný pes Maco sa ukrýval za koňa, no aspoň štekal a vrčal na početnú prevahu domácich. Pastier nás flegmaticky ubezpečil, že psov sa báť nemusíme, lebo sú na kone zvyknuté. Zo salaša nás odprevádzalo pár sto oviec. V duchu sme premýšľali, ktorý z receptov na prípravu baraniny si vyberieme, ak sa ovce nevrátia späť na salaš. Únava sa nám prilepila na päty, nadšenie vyprchávalo. S očakávaním Železnej brány sa pred nami zjavila tabuľa s označením Čremoš, čo nám spôsobilo väčšiu bolesť, ako pricviknutý prst. Prechod na červenú značku – rudnú magistrálu môžem smelo prirovnať k ceste do koniarskeho neba. Vlhká, mäkká, pohodlná lesná cestička voňala ihličím. Nastal čas zísť dolu z kopcov. Odrátavali sme posledné kilometre. Minimálne dve hodiny som s vážnou tvárou tvrdila, že to tu dobre poznám a že nám ostáva posledných 30 minút cesty. Slniečko nás opustilo ako prvé, Zuzana a Tibor šli spať. Ja, Maco a Riška sme v polospánku dorazili z Doliny na Sihlu. Stretli sme sa s Milanom a jeho táborovými deťmi. Studenú noc zjemňovali plamene blkotajúceho ohňa, staré trampské pesničky nás zaviedli do krajiny mladosti, ktorá medzičasom niekam nenápadne zmizla…
PS: Zuzana, Tibor, ďakujem…
